Vysvetľujem jej ako ju žiak, rodič alebo možno kolega nominoval a ako o nej pekne napísali. Nechce tomu veriť. Stále dookola sa ma spytuje, kto tú nomináciu mohol poslať. Aj s neveriacim Tomášom by to bolo ľahšie. Rozprávame sa dobrú štvrťhodinu. S nadšením mi popritom hovorí, ako ju to s tými deťmi baví, na ktorých školách už učila a čo všetko so svojimi žiakmi zažila. Ten telefonát bola snáď väčšia sonda do stavu slovenského školstva ako analýzy OECD. „Tak som rád, že som vás potešil. Budeme čakať na vašu prihlášku,“ ukončujem dlhý telefonát.
Zrazu nastane ticho. Netuším, čo zlé som povedal. Myslel som, že v tomto prípade som skutočne poslom dobrých správ a nie je čo pokaziť. Začne mi ale vysvetľovať, aká je obyčajná. Obhajuje sa tým, ako nič zaujímavé nerobí. Začína sa mi takmer ospravedlňovať za to, že je vôbec učiteľkou. Teraz pre zmenu ostávam ticho ja. Neviem, čo jej mám na to povedať. Bola nadšená z nominácie od niekoho, kto ju pozná a vie ako učí. Neviem, či je to nezdravá skromnosť alebo niečo iné. Na druhý deň mi píše e-mail a sľúbi mi, že prihlášku podá. Nie kvôli sebe, ale z úcty k tomu, kto ju nominoval. Aspoň tak.
Volám ďalším učiteľom a scenár sa až neuveriteľne opakuje. Radosť z toho, že si niekto spomenul. U niekoho dojatie, u iného tichý hlas a následné poďakovanie. A potom to príde. Vysvetľujú mi svoju obyčajnosť a nezaujímavosť. Ospravedlňujú sa za to, že vôbec tú nomináciu dostali. Nevdojak si spomeniem na mladých start-upistov, o ktorých si čítam v lesklých časopisoch. O týpkoch, čo vymýšľajú aplikácie, ktoré vlastne nikto až tak nepotrebuje. Ktorí by sa už v dvadsiatke chceli vidieť na obálke Forbes a rozprávať o návodoch na záchranu vesmíru. Keby tak tá pani učiteľka zo Spiša mala aspoň tú desatinu ich sebavedomia. Oni mi ale dookola opakujú, ako nie sú ničím výnimoční a len radi učia deti. To je všetko.
Množstvo nominácií dosahuje už trojciferné číslo. Obávam sa, čo všetko ma čaká pri toľkom množstve telefonátov. Ostávam v nemom úžase, keď si vypočujem ďalší argument, prečo sa nechce pani učiteľka uchádzať o ocenenie. „To by sa určite nepáčilo mojim kolegyniam.“ Vypočujem si, ako sa snaží učiť inak, ale kolegyne na ňu pozerajú medzi prsty. Vraj chce byť zaujímavá a keď sa toľko snaží, určite za tým musí byť niečo iné. Možno chce byť riaditeľkou, a to sa neodpúšťa. Veľmi tomu nerozumiem, ale je zjavné, že Ministerstvo školstva nie je jediným problémom nášho vzdelávania.
Už roky si opakujeme to isté. Slovenské školstvo je v katastrofálnom stave, robíme analýzy, koncepcie a reformy, ktoré zomrú skôr ako sa stihnú vôbec narodiť. Tá menšina dobrých učiteľov si robí svoju prácu ako najlepšie vie. Málokto z nás si ich všíma a oni si na to zvykli. Prijali stav, že o dobrých učiteľoch sa nemá hovoriť.
Keď ale ostanú dobrí učitelia ticho, o to viac počuť o tých druhých. Vážené pani učiteľky a učitelia, keď budete vypĺňať prihlášku, berte to ako svoju osobnú obeť pre slovenské školstvo. Nie je cieľom z vás spraviť superstar, ani zaplaviť vašimi fotkami lesklé časopisy. Môžete byť ale nádejou k tomu, že školstvo má skutočne šancu na zmenu. Nie vďaka politikom a úradníkom, ale vám, čo viete učiť a zároveň neostanete ticho. O vás - dobrých učiteľoch - nie je hanba hlasnejšie hovoriť. Ak ostanete skrytí, ostáva nám opäť len vyplakávať nad tým, ako je školstvo v zúfalom stave. To už ale nikoho nebaví počúvať. Poďme sa rozprávať aj o vás, ktorí môžete byť inšpiráciou – pre deti, kolegov, nás všetkých.
Juraj Hipš
riaditeľ Živice a zakladateľ Komenského inštitútu, vyhlasovatelia ceny Učiteľ Slovenska – Global Teacher Prize