Aký je rozdiel medzi svetovým a slovenským učiteľom?

Autor: Učiteľ Slovenska | 24.4.2019 o 13:37 | (upravené 24.4.2019 o 15:07) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  4675x

Po rokoch sedím opäť v školskej lavici a hoci sa nachádzam 4200 km od domova na najväčšej konferencii sveta v oblasti vzdelávania v Dubaji, je takmer rovnaká, taká, akých máme v slovenských triedach desiatky. 

O mojich nových spolužiakoch, účastníkoch konferencie, sa to však už povedať nedá. Po mojej pravici sedia ľudia z Indie, Pakistanu a Južnej Kórei, vľavo sa usádzajú zvedavci z Argentíny a Mexika a celý rad predo mnou je už obsadení Afričanmi.

Všetci netrpezlivo čakáme na ukážkovú hodinu učiteľa Petra Tabichiho z Kene, jedného z desiatich finalistov celosvetového kola ocenenia Global Teacher Prize. Ešte netušíme, že práve on sa stane víťazom tohto ročníka, no napriek tomu nás zaujíma, aké metódy výučby vo svojej práci využíva. Očakávam, že dnes uvidím niečo, s čím som sa ako študent na vyučovaní ešte nestretol.

Peter má 30 minút na to, aby nám sprostredkoval ukážku svojej bežnej hodiny. Na stole pred ním ležia dva veľké farebné papiere obstrihané do nepravidelného tvaru. Oznamuje nám, že si pre dobrovoľníkov pripravil logickú úlohu. Nemusel sa ani pýtať a už pri ňom stálo niekoľko odvážlivcov. „Vypočítajte obsah týchto nepravidelných tvarov s pomocou malých štvorcových kartičiek, ktorých dĺžku strany vám prezradím,“ zadáva úlohu a moji spolužiaci sa hneď púšťajú do riešenia.

Je to len obyčajná aktivita, ktorú má Peter možnosť v podmienkach svojej školy zrealizovať. Trpezlivo však strihá papiere a kartičky, aby sa jeho hodina nepremenila na zúfalé opisovanie poznámok a riešení z tabule. Napriek jednoduchosti celého prevedenia dokazuje, že učiteľ nepotrebuje pri všetkom interaktívnu tabuľu, aby hravou formou žiakov niečo efektívne naučil.

Na ďalšej ukážkovej hodine, tentokrát Brazílčanky Debory Garofalo prekvapivo zisťujeme, že zostrojiť robota dokážeme všetci aj napriek jazykovej bariére za pár minút. Stačí nám k tomu téglik, lepiaca páska, fixky a zopár súčiastok na vytvorenie elektrického obvodu. Robot používa ako nožičky otvorené fixky, ktoré vibračným pohybom po papieri vytvárajú obrázky. Alebo v našom prípade, čmáranice.

Debora svojím projektom zabila dve muchy jednou ranou. Deti z najchudobnejšej oblasti Sao Paula sa môžu nielen vzdelávať v moderných témach akou je robotika, ale na konštrukciu robotov využívajú to, čo je okolo ich domovov bežne ,,dostupné“ – všadeprítomný odpad. Prirodzene si osvojujú environmentálnu zodpovednosť. 

Hidekazu Shoto je zase nadšený učiteľ angličtiny z Japonska, ktorý dokazuje, že najlepšie sa učíme vtedy, keď nás činnosť, ktorú robíme, baví. Na jeho hodine si moji spolužiaci z celého sveta spoločne zahrali známu budovateľskú počítačovú hru Minecraft, v ktorej je vyžadovaná spolupráca a sústavná komunikácia v cudzom jazyku, napríklad prostredníctvom Skype-u. V reálnom svete jeho trieda 11-ročných dosahuje v angličtine lepšie výsledky ako je priemer u 14-ročných žiakov na iných školách v krajine.

Poteším sa pri pomyslení, že podobné školské enviro-aktivity ako má Debora, či používanie Skype-u na hodinách angličtiny ako Hidekazu, využívajú na svojich hodinách aj slovenskí učitelia.

Spomeniem ešte Melissu Salguero z USA, ktorá spája študentov prostredníctvom hudobnej výchovy. Jej optimizmus a veselá povaha ma hneď nakazili. Ešte len nabehla do „triedy“ a už sme sa mixovali do skupín a hľadali si k sebe cestu prostredníctvom rytmu tlieskania, tľapkania a hulákania. Po pár sekundách dokázala skupina cudzích ľudí kooperovať ako celok, čo je vlastnosť, ktorá bude pre naše fungovanie v budúcnosti určite nevyhnutná.

Zo spomienok na Dubaj sa presúvam k pracovnému stolu a počítaču. Čítam si dôvody, prečo sa žiak, mama školopovinných detí, kamarát či riaditeľka rozhodli nominovať učiteľov na cenu Učiteľ Slovenska. Chce to čas, pretože málokto vyjadrí svoje dôvody jednou vetou, zvyčajne ide o celé slohové práce plné superlatívov a ďakovania. Potom beriem do ruky telefón a pokračujem v telefonickom informovaní učiteľov o tom, že boli nominovaní.

Potešia sa, no na pravdepodobnosť odpovede „Ja na to nemám, nerobím predsa nič výnimočné“ by som si mohol už vsadiť. Bežnou súčasťou odpovedí býva rovnako obava z toho, čo na to povedia kolegovia a vedenie.

Zmena zrazu nastáva, keď ja alebo moji kolegovia učiteľom prečítame, prečo sa ich do projektu niekto rozhodol nominovať. Niekedy nastane zvláštne ticho, sú prekvapení, zaskočení...že tam vonku sú ľudia, ktorí si ich za to, čo robia, nesmierne vážia. A my nadobúdame pocit, že je bežné, že riaditeľ školy sa našim pedagógom nezvykne poďakovať a kolegovia sa navzájom podporujú iba na protestoch za vyššie platy.

Našťastie, v rámci telefonátov som natrafil na veľmi príjemných ľudí. „Cítim sa previnilo pri predstave, že sa prihlásim, pretože na škole všetko realizujeme kolektívne“ obáva sa nominovaná pani riaditeľka. Vysvetľujem jej, že prihlásiť sa na ocenenie môže hoci aj celá zborovňa, keď už bola ona nominovaná, tak nech neváha a nominuje aj svojich kolegov.

Občas si v mailovej schránke nájdem aj kritický mail. Vraj celá naša iniciatíva je len zbierkou učiteľov exhibicionistov, ktorí sa tlačia do telky. Nuž, keď sa v telke bude hovoriť o takých inšpiratívnych učiteľoch, akými bolo 100 učiteľov prihlásených v minulom ročníku, budeme len radi. Klobúk dole pred našimi desiatimi finalistami, ktorí nabrali odvahu, aby mohli reprezentovať to dobré, čo v našom ubolenom školstve máme.

Uvažujem, aký je teda rozdiel medzi svetovým a slovenským učiteľom? Prakticky žiadny. Takých, akých sme videli v Dubaji, máme aj u nás doma. Rozdiel je len v ich sebavedomí. Naši učitelia sú až príliš skromní a hanbliví, cítia sa nepríjemne, keď majú hovoriť o tom, čo sa im darí realizovať a aká námaha za tým stojí. Vnímajú to ako egocentrickú vlastnosť, zatiaľ čo svetoví finalisti si uvedomujú, že reprezentujú fungujúce školstvo 21. storočia.

Milí učitelia, v projekte Učiteľ Slovenska, ktorý organizuje Komenského inštitút, naším cieľom nie je to, aby ste medzi sebou súperili. Chceme vás prepájať, aby ste sa mohli navzájom inšpirovať a zároveň chceme ukázať Slovensku, že sú medzi vami aj takí, ktorí to nevzdávajú, hľadajú cesty a dokážu motivovať ostatných. A nerozhoduje, či ste začínajúci učiteľ alebo učiteľ pred dôchodkom. Všetkých dobrých učiteľov na celom svete predsa spája jedna vec – nerobíte to pre seba, ale pre svojich žiakov, na ktorých vám záleží.

František Cimerman, koordinátor národnej ceny Učiteľ Slovenska

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Beaty Balogovej

Kam odchádza Robert Fico a prečo je jeho odchádzanie škaredé

Ficova metamorfóza na hovorcu najnižších pudov národa ublíži všetkým.

Hossu dostal na odvolacom súde o tri roky vyšší trest

Juraja Hossua eskortovali na proces z výkonu väzby.

CYNICKÁ OBLUDA

Ďakujeme ti, Boris Kollár!

Vláda Smeru už mohla byť minulosťou, ale úžasná politická intuícia Borisa Kollára ju zachránila.


Už ste čítali?